Kde hľadať ochranu, nádej i spočinutie.

21.03.2013 07:41

Mal som šťastie, že som sa mohol zúčastniť jedného stretnutia, na ktoré nedoplácal štát, lebo ho neorganizoval, ani ho nesponzorovala nejaká nová, chudobná slovenská alebo bohatá zahraničná firma. Na tom stretnutí bol každý hosť i hostiteľom a navyše jeden druhému vynikajúcim spoločníkom. Potomkovia rodu Kňaze, ktorý má „hniezdo" v Kližskom Hradišti, začuli hlas svojej krvi a svedomia, ozvala sa v nich história, zatúžili spoznať svoje korene, preto sa rozhodli stretnúť a vidieť i ozdobiť hroby svojich praotcov a pramatiek. Stretli sa tu bielo vlasí starci, ich statní synovia, na vydaj súce krásavice-vnučky, páperom obrastajúci mládenci i celkom mladučké deti, púčiky rozkvitajúceho rodostromu s ich krásnymi rodičmi.

Sám si kladiem otázku, čo ma tak očarilo na tomto stretnutí? Keď som mal na ňom (ako priženený do rodu Kňaze) povedať privítacie či otváracie slovo, rozochvel sa mi hlas. Prečo? Na Slovensku sú predsa tisíce takýchto rodokmeňov, takýchto rodín. Chvalabohu že sú, ale žiaľ, takýchto stretnutí sú možno len stovky, aknie len desiatky. Tu som si uvedomil, že rodina je naozaj základ národa, ak je navyše ako rodina rodostromu Kňaze, zložená z ľudí, ktorým je práca a chlapská česť čosi naozaj samozrejmé.

Keď som sa díval na rozveselenú spoločnosť, na rozkvitnutý rodostrom rodu Kňaze, uvedomil som si, že sedím s mojimi postavami z románu Pivnica plná vlkov, ktorý som napísal tu v Kližskom Hradišti, lebo on je mojou Perunovou Vsou. Len dve hlavné postavy som tu už nevidel, a to hlavného doslova hrdinu Fedora Perúna (Tomáša Kňaze) a jeho ženu Dominu (Františku). Obaja už ležia na cintoríne (na tom novšom) aj so svojimi krivdami. Tí, ktorí im ublížili, ležia len pár metrov od nich. Smrť a hroby ich zmierili? Boli... boli ľudia i krivdy a hriechy. Niet už ani ľudí, ani krívd, ani hriechov. A predsa čosi z nich zostalo. V dedine, v rodine, v ľudskej spoločnosti nič navždy a úplne nezanikne. V ľudskej spoločnosti predsa len žije duch dobra práve tak ako duch zla. Našťastie dobro vyhráva aj v živote, nielen v slovenskej ľudovej rozprávke. Jedni i druhí, dobrí i zlí žijú ešte aj v mojom románe. Avšak len málo pri stole sediacich pozná Pivnicu plnú vlkov, román o drastickom osude jednej vetvy ich rodostromu. Rok po vydaní bol tento román stiahnutý z knižníc, z predajní, zakázaný a zošrotovaný. Vyrobili z neho škatule na topánky, ktoré vyrábal aj Fedor Perún v Partizánskom. Zákon dovoľoval svojvoľne páchať krivdy nielen na Perúnovi, ale aj na spisovateľovi, ktorý o ňom a krivdách na ňom spáchaných napísal. Koľko zakázaných príbehov, poviedok a noviel som si vypočul v tieni rodostromu Kňaze? Boli by z nich dve-tri knihy. Kto ich napíše? Ja už asi nie.

Keď som odchádzal spod koruny rodostromu Kňaze, mal som povznesený pocit a pokoj v srdci. Bol som presvedčený, že v tisícoch takýchto rodov a rodín, ktoré nebudú zabúdať na svoje korene, má svoje korene aj slovenský národ. V takýchto rodokmeňoch slovenský národ prežije ďalších tisíc rokov, v ich kruhu sa nebojím budúcnosti, ktorá je malým národom nie priaznivo naklonená. Takéto rodiny nedajú národu zahynúť nielen od hladu, ale ani morálne upadnúť či duchovne spustnúť v neviere a skepse.

 

(Spisovateľ Ladislav Ťažký v časopise Rozhľady po kultúre a umení, Ružomberok 1991, s. 40-41, krátené)