Stratení.

Minule mi napísal kamarát, ktorého po rokoch preložili v práci na nové miesto. Dostal lepšiu kanceláriu, mal tam väčší pokoj, no napriek tomu mi do správy priznal, že sa tam cíti strašne stratený.

"Ako stratený?" pýtam sa ho.

"Ako na inej planéte," odpovedal.

Táto jedna veta ma prinútila premýšľať nad tým, akí sme my ľudia krehkí. Myslíme si, že domov tvoria štyri steny, známa adresa a zabehnutý stereotyp. Stačí však, že sa zmení pár okolností, na chodbe stretneme cudzie tváre a zrazu nevieme, kam patríme. Stratíme pevný bod vo svojom vnútri a svet okolo nás zrazu začne pripadať chladný a cudzí.

Keď však celé dni prezerám staré matriky, uvedomujem si, že naši predkovia prežívali presne ten istý pocit vyhnanstva. Lenže oni nemali vo vrecku mobil, aby napísali kamarátovi a uľavili svojej samote. Keď ich vojna, hlad alebo hľadanie obživy vyhnali z rodnej dediny, odišli do neznáma. Prišli do cudzieho chotára, kde ich nikto nevítal. Boli tam cudzincami, ktorí nerozumeli miestnemu nárečiu a zvykom. Nech si však osud pre nich pripravil akúkoľvek drsnú rolu, vedeli, že ich jedinou úlohou je prijať ju a zahrať ju so cťou. (1)

Často sa pýtame sami seba, odkiaľ prichádza tá naša dnešná úzkosť a pocit, že sem nepatríme. Pravdou je, že ak človek nevie, z akej pôdy vyrástol, bude sa cítiť stratený na akejkoľvek adrese.

Žijeme v rýchlej dobe. Nevieme ovplyvniť ekonomiku, politiku a často ani to, do akej kancelárie nás zajtra posadí šéf. To všetko je mimo našej kontroly. Čo však kontrolovať môžeme, je naše vlastné ukotvenie, naše myšlienky.

A presne tu pre mňa rodokmeň prestáva byť len obyčajným historickým dokumentom so zoznamom mien a dátumov. Keď pri listovaní v archívoch zistím, že môj pradedo prežil dve svetové vojny, rôzne epidémie, pochoval tretinu svojich detí, zažil menovú reformu a prišiel o majetok, no napriek tomu každé jedno ráno vstal a išiel obrobiť to "prekliate" pole (mimochodom to isté pole, ktoré sa ja dnes, po 130 rokoch, chystám predať a zvádzam s tým neskutočný boj vo vlastnom srdci) niečo sa vo mne zmení.

Zrazu si uvedomím, že v mojich žilách nekoluje krv ufňukanej generácie. Sme výsledkom prežitia tých najsilnejších. Naši predkovia si ten pevný bod museli vybojovať v oveľa väčšom chlade. Ak prežili oni, prežijeme aj my. Len musíme občas skloniť hlavu späť k svojim koreňom, aby sme si pripomenuli, kto vlastne sme.

Chcete využiť čas a začať odkrývať príbehy vašej vlastnej rodiny?

Ako píšem vyššie, rodokmeň nám pomáha pochopiť vzorce správania a rany, ktoré si nesieme hlboko v podvedomí. Ak chcete nájsť odpovede na nezodpovedané otázky vašich predkov, v mojom 72-stranovom PDF e-booku Prebudené príbehy som zhrnul svojich 16 rokov skúseností z archívneho výskumu.

Nájdete v ňom postupy, s ktorými rýchlo pochopíte, ako odhaliť skutočné príbehy vašich predkov a naučíte sa, ako samostatne vyrozprávať príbehy, ktoré odmietajú zostať pochované v hroboch.

👉 [KLIKNITE SEM a pozrite si kompletný obsah e-booku]

(Ján Bystriansky)

Zrúcanina našej rodnej drevenice. Kedysi pevný bod celej generácie, dnes...

1. Parafráza myšlienky stoického filozofa Epikteta z diela Príručka: "Pamätaj, že si hercom v hre, ktorú určil režisér... Tvojou úlohou je iba dobre zahrať pridelenú rolu."