Príbeh gazdovských škôl na lazoch.

"Iba vzdelaní ľudia sú slobodní." (1)

Skladať rodokmeň iba z mien a dátumov z matrík je po čase nuda. To skutočné čaro prichádza v momente, keď v starých kronikách narazíte na konkrétny príbeh. Zistíte, ako vaši predkovia žili, s čím bojovali a čo všetko museli obetovať, aby ich deti mali lepší život než oni sami. Ak robíte rodinný výskum, určite viete, že práve takéto detaily vdýchnu každému rodokmeňu skutočný život. Presne takýto silný príbeh sa skrýva na utekáčskych lazoch v histórii takzvaných gazdovských škôl.

Život na samotách, pustatinách a lazoch.

Pustatiny okolo dnešného Utekáča a Drahovej boli kedysi len hlboké lesy. Koncom osemnásteho storočia sem začali prichádzať prví odvážlivci z Lomu nad Rimavicou, no i vzdialenejších detvianskych lazov. Kupovali si tu kúsky pôdy, čistili les, stavali prvé domy a zveľaďovali majetok.

Postupne tak vznikli osady Jaseninka, Grôň, Močiar či Pereš. Tieto lazy sa rozrastali neuveriteľne rýchlo. Do roku 1923 tu žilo už okolo 1 500 ľudí. V týchto komunitách bol takmer každý s každým rodina. Keby sme dnes podrobne preskúmali vtedajší rodokmeň miestnych obyvateľov, našli by sme množstvo prepojených rodov. Celý život na samotách vtedy riadili rešpektovaní miestni muži. Záznamy z roku 1923 spomínajú napríklad podrychtára Jozefa Katreniaka z Drahovej a Juraja Bystrianskeho z Pereša.

Život na lazoch mal ale obrovský háčik. Najbližšia štátna škola bola pre niektoré samoty vzdialená viac ako štyri kilometre a každodenná cesta v zime a snehu bola pre deti nebezpečná. Keďže štát ani cirkev sa do stavby školy v tomto nehostinnom kraji nehrnuli, zriadili si gazdovia súkromné školy priamo u seba doma.

Učilo sa len cez zimu, od novembra do marca. Vtedy už bolo hotovo na poliach a okolo dobytka nebolo toľko roboty. Učiteľmi sa stali samotní gazdovia alebo remeselníci. Hlavné bolo, že vedeli písať, čítať a ovládali náboženstvo.

Vtedy sa do histórie kraja zapísala najmä rodina Bystrianskych. Ján Bystriansky (*1862), v kraji ho volali fiškál, prišiel na lazy Pereš z Krivca. Práve u neho doma fungovala škola, kde v roku 1923 sám učil miestne deti. Jeho brat Martin Bystriansky zasa učil deti na Jesnyho pustatine (dnešná Drahová). Neskôr po ňom vyučovanie prebral kováč Ján Sojka. Títo odvážni muži sú dodnes hrdosťou pre nejeden slovenský rodokmeň, ktorý z tohto drsného kraja pochádza.

Keď budete nabudúce listovať vo svojom vlastnom rodokmeni, skúste sa pozrieť aj do starých školských kroník alebo regionálnych kníh. Možno zistíte, že vaši predkovia z matrík boli v skutočnosti tvrdí chlapi a ženy, ktorí okrem lepšieho života pre svoju rodinu, mysleli aj na svojich susedov a priateľov.

(Ján Bystriansky)

1. Epiktetos, Rukoväť. Rozpravy (stoický filozof, nar. cca 50 n. l. – zm. cca 135 n. l.)