Od Tamerlána po slumy v Kalkate: Čo vám vo filme nepovedali.

Cez víkend sme si so synom pustili ten nový film Tamerlán: Zrození dobyvatele (2026). Ak ste to ešte nevideli, vizuálne je to super, akcia strieda akciu, ale... ako to už pri historických filmoch býva, urobili z neho až príliš zidealizovaného hrdinu.

U mňa hneď zafungovala profesionálna deformácia a zvedavosť. Po záverečných titulkoch sme okamžite sadli k internetu a začali sme detailne skúmať Tamerlánov rodokmeň. A poviem vám, Timur bol v reále neskutočný psychopat. Jasné, film ukazuje drsný vzostup z obyčajného zlodeja oviec, ale už akosi zabudli dodať, že chlapec vymazal z mapy odhadom 17 miliónov ľudí. Vtedy to bolo 5 percent celej planéty! Keď si vezmete takého Draculu, ten bol so svojím narážaním na koly oproti Timurovi len miestny amatér. Timur bežne likvidoval celé civilizácie, no napriek tej brutalite po ňom zostal obrovský a fascinujúci rod.

Čo ma dostalo najviac, je prepojenie tohto rodokmeňa na tie najkrajšie stavby sveta. Človek by čakal, že po takom tyranovi zostane len potopa, ale jeho potomkovia paradoxne svetu dali neskutočné kultúrne dedičstvo.

Vezmite si takého Ulug-bega. Timurov vlastný vnuk, ale povahou úplný opak. Žiadne meče, ale matematika a hviezdy. V Samarkande postavil obrie observatórium. Alebo Babur, ten v roku 1526 založil v Indii slávnu Mogulskú ríšu. Práve Babur mal rodokmeň snov, z otcovej strany Timur, z matkinej Čingischán. A o pár generácií neskôr z tejto krvi vzišiel Šáh Džahán, ktorý nechal postaviť Tádž Mahal.

A teraz tá najzaujímvejšia pointa. Kde sú títo kráľovskí potomkovia dnes?

Keď v 19. storočí Briti rozprášili Mogulskú ríšu, posledného cisára vyhnali a rodina prišla o všetko. Dnes v indickej Kalkate, priamo v jednom z najpreplnenejších slumov, žije staršia žena menom Sultana Begum. Je to vdova po priamom pravnukovi posledného mogulského cisára. Pred 600 rokmi sa pred ich menom triasol svet a topili sa v zlate, dnes táto línia končí v plechovej búde. Príbeh o smutnom konci tohto slávneho rodokmeňa ukazuje, aký vie byť osud nevyspytateľný.

Ak sa občas vŕtate v genealógii a skladaním vlastného rodokmeňa trávite voľné večery, toto je neskutočné memento. Je úplne jedno, či vaši pradedovia orali kamenisté lazy na Slovensku, alebo stavali paláce v Indii. Každé jedno meno v matrike žilo svoj vlastný, občas šialený film.

V tomto prípade sa presne potvrdilo, čo povedal stoik Marcus Aurelius: "Neustále premýšľaj o tom, ako rýchlo prechádza a mizne všetko, čo existuje a čo vzniká. Bytie je ako rieka v neustálom toku." (1) 

Mimochodom, ak by vás zaujímalo, kde všetko to nakradnuté bohatstvo z vojen skončilo, choďte sa pozrieť do Samarkandu v dnešnom Uzbekistane. Mesto existuje dodnes, je na zozname UNESCO a tá tyrkysová architektúra na námestí Registan vraj naživo vyráža dych.

(Ján Bystriansky)

1. Marcus Aurelius, Hovory k sebe (konkrétne 5. kniha, odsek 23)